ANDY WARHOL´S LIFE AND DEATH
Miková, pomaly vymierajúca rusínska dedinka na východnom Slovensku je rodiskom Andreja Varcholu a Júlie Zavackej. Muža a ženy, ktorí dali život najpozoruhodnejšej osobnosti umenia druhej polovice 20. storočia – Andymu Warholovi. Prečo spomíname Mikovú? V podstate ide o dedinku ničím výnimočným sa neodlišujúcu od iných rusínskych alebo slovenských dediniek Prešovského kraja, Slovenska. Stratou pracovných príležitostí pomaly vymierajúca. Pôvodný starý gréckokatolícky chrám je nemým svedkom udalostí a histórie v nej. Z Mikovej do Ameriky Júlia Varcholová odišla za svojím manželom po zosobášení sa v mikovskom chráme v roku 1909. Jej cesta do Ameriky viedla cez Poľsko k Baltiku, väčšinu cesty išla so svojou priateľkou pešo a potom z Gdaňska loďou do New Yorku. Usídlili sa v Pittsburghu, v meste baníkov a priemyslu. Vyhnaní chudobou našli v cudzej zemi to isté – chudobu. Otcova ťažká práca podlomila jeho zdravie natoľko, že zomrel (1942). Chorľavý malý Andy trávil celé dni v spoločnosti svojej matky. Starší bratia John a Paul boli nútení ísť pracovať, aby tak nahradili svojho otca a rodina mohla prežiť. John spomínal: „Boli sme veľmi chudobní. Mama chodila privyrábať upratovaním, doma po nociach šila a vyrábala rôzne suveníry, ktoré potom predávala. Žili sme veľmi chudobne a častokrát nebolo ani čo jesť. Mama bola veľmi sporovlivou a skromnou ženou. Nikdy nič nevyhodila, hovorila, že všetko sa raz zíde“. Pokúsme sa tieto slová Johna Warholu interpretovať do reality života starých Rusínov ešte aj dnes. Povaly plné starých predmetov, nepoužívaného náradia, hrdzavých klincov atď. „…všetko sa raz zíde“. A prenesme sa do obsahu slov Johna Warholu o svojom bratovi Andym: „Andy rád zbieral rôzne veci. Málokedy niečo vyhodil, akoby sa držal slov našej matky, že všetko sa raz zíde. Vo svojom dome mal veľa rôznych vecí z „blšákov“, desiatky sadrových trpaslíkov, hračiek, mlynčekov, farebných tanierov, atráp ovocia, rôznych už nepoužívaných pomôcok do kuchyne a pod. To všetko s veľkou chuťou skupoval po trhoviskách a ľudia sa čudovali, načo mu to bude.“
Časté choroby a chudoba prirodzene pestovali u neuroticky mladého Andyho istý hendikep. Vo vnútornom úsilí porovnávajúc svoj stav so svetom celebrít sníval o vlastnej hviezde populárneho neba. Obklopoval sa výstrižkami z novín, novinovými fotografiami známych a slávnych ľudí Spojených štátov amerických. Chcel byť slávny ako Truman Capote a iné celebrity a neúnavne im vypisoval listy. Cesta „Škvrny“ (prezývka, ktorú Andy dostal ešte v detstve v súvislosti so stratou pigmentu pokožky jeho tváre) od početných večerných rozprávaní jeho matky, dlhých dní strávených s chorobou v posteli prezerajúc si okrem iného aj reprodukcie ikon, výchova a zdôrazňovanie potreby viery v Boha, prvé slová, informácie o zemi „odnikadiaľ“ (tak v jednom rozhovore označil svoj pôvod) o Mikovej, oživujú v sláve stúpajúceho Andyho engram jeho šedej mozgovej kôry. Nik nemôže poprieť americkú príslušnosť a fakt, že Andy Warhol bol jedným z najslávnejších Američanov, ale ani to, že pôvodom bol Rusín, že gény a výchova zohrávajú v živote jedinca veľa, tobôž v živote senzibila a neuroticky štrukturovanej osobnosti plnej plachosti, neistoty, no na druhej strane túžiacej po uznaní a sláve. Tej sláve, ktorá ho asi iba ťažko naplnila. Jeho „schizofrenický“ spôsob života na jednej strane ako extravagantnej superstar a na druhej strane introverta môže byť pre niekoho faktom kompenzácie, relaxu. Prihliadajúc na ontogenézu sociálneho i psychického charakteru a pôvodu je Andy Warhol jednou z najväčších amerických osobností, ale na strane druhej aj najnetypickejšou. K americkej suverenite, istote, chladu mal tento neurotik a plachý provokatér ďaleko. Byť naoko skutočným Američanom, tváriť sa extravagantne ako superstar ho muselo stáť veľa síl a energie. Sám to potvrdil slovami: „Musím ísť na party… , znovu si musím zobrať Valium“. Liek anxiliotikum. Prečo? Prečo chcel byť vo svete americkej slávy a smotánky, ale najradšej iba ako pozorovateľ? Prečo utekal zo sveta povrchnosti medzi steny svojho bytu plného starožitností, banálnych predmetov, k svojej matke, prostej dedinskej žene, k modlitbám?
Na mikovskom cintoríne je nespočetné množstvo hrobov s menami Varchola alebo Zavacký. Menami príbuzných otca a matky Andyho Warhola. Pri bývalej starej ohrade cintorína bol roky iba tak o plot opretý starý drevený kríž. Odhadovali sme mu minimálne 60 rokov. Bol to unikátny artefakt, takmer majstrovsky ozdobený rezbami. Zaujala nás hlavne rezba lebky. Neznámy majster jej dal „tvár“ s úsmevom. Nie je to ojedinelý zjav. Na starých krížoch na území Lemkov sa s usmievavými lebkami stretávame často. Podobne ako na ikonách. Prečo spomíname lebky? V jednom z rozhovorov s Johnom Warholom nám John povedal: „Naša matka nám rozprávala o strašnej vojne, ktorá sa prehnala aj cez Mikovú. Roky po nej sa po okolitých lesoch beleli lebky padlých vojakov ako huby.“ Andy Warhol v súvislosti so smrťou povedal: „Neverím na smrť, pretože keď príde, už tu nie sme“. John Warhola znovu spomínal: „Keď nám zomrel otec, Andy mal panický strach. Nedokázal sa pozrieť na mŕtveho otca. Mal zo smrti strach.“ Sám Andy Warhol akoby tomu dodával, keď raz povedal: „Ľudia by nemali zomierať. Malo by to byť tak, že odišli kdesi ďaleko a už sa nevrátia.“ Čudná „chromatika“ pohľadov, a tu zrazu… Andy už ako slávny pop-artista vytvára početné portfóliá s ľudskými lebkami. Dokonca aj k vlastnému autoportrétu dodáva lebku veľmi sa podobajúcu na fyziognómiu vlastnej tváre. Akoby aj sám seba presviedčal o tom, že nemá zo smrti strach. Skutočne? Jedna z lebiek, ktorú Warhol namaľoval, vrhá tieň, akoby vytvoril siluetu profilu malého dieťaťa. Prečo? Náhoda? Zámer? Začiatok a koniec? Z výpovedí ľudí Andymu blízkych vieme, že Andy dokonca nechcel mať ani nápis na hrobe. Údajne povedal, aby tam napísali „Nikto“.
Michal Bycko, PhD., kurátor MMUAW v Medzilaborciach
