Kurátorské slovo Michala Bycka, PhD., na výstave diel Karla Ševčíka

"Chcem povedať, že každý človek, každý z nás je v podstate schizofrenik, žije dva životy. Jeden je ten, ktorým nás nútia žiť a druhý je náš vnútorný svet, a keďže celé svoje plodné obdobie sa venujem percepcii umeleckého diela z pohľadu estetickej percepcie, hľadám v obrazoch istú paralelu alebo podobnosť tohto diela s autorom. Človek nikdy nemôže súdiť žiadne umelecké dielo pokiaľ nepozná autora. My sme sa naučili filozofovať, naučili sme sa rozprávať o umení… Pamätám sa na to, keď profesor Šafranko vystavoval obrazy a kurátorka, ktorá robila  kurátorskú prípravu výstavy… začala rozprávať rôzne ódy na jeho dielo… , a Šafranko sa ma opýtal: „To o kom hovorí?“.

Dielo výtvarníka, či už je to fotka, socha alebo nové médium… , musí v sebe niesť isté geneticky rôznorodé znaky autora. Autenticitu. V prípade Karla Ševčíka je jedno veľké pravidlo, ktoré platí možno od Gogha až po Musorgského a ešte ďalej, že je to umelec v podstate samouk, a citeľné je, že je zbavený všetkých akademických zábran,  ktoré trápia nás, ktorí sme do tých škôl chodili, pretože žiadna škola  vám nedá talent, jednoducho ho máte alebo nemáte. Škola ho môže iba rozvíjať alebo pokaziť, áno, bohužiaľ, častokrát pokaziť.

U Karla sledujem jednu vec, že ten človek je čistý, nezaťažený, a jeho komunikácia za pomoci istých výrazových prostriedkov a prostredníctvom fotoaparátu vytvára výraz, ktorý dnes nie je veľmi v móde… – robiť čiernobielu fotografiu, ktorá má dušu. Dnešná fotka je  o niečom inom a  často stráca dušu, silu výpovede.  Bezduchý obraz je ako keby bol kúpený niekde v bežnom obchode s nábytkom a pod. Na Ševčíkovej fotke je cítiť aj ľudské prebolenie života, názorový uhol na život, a na všetko, s čím sa autor stretáva, žije…

Všimol som si, že takmer ani jedna zo zobrazených postáv, modeliek, ľudí… sa neusmieva, je smutná. Napadajú mi slová Warholovej mamy, keď sa jej Warhol opýtal: „Ktoré moje obrazy máš rada?“ mama odpovedala: “ …tie smutné“. Opýtal sa jej „prečo“, a Júlia odpovedala: „ …pretože v smútku je pravda… V smútku hľadaj pravdu." Platí to ako to: „nesúďte ma, pokiaľ ste neprežili môj život“. A tak to je aj vo výtvarnom umení, že dokedy si človek, umelec, ako hovorí Hauzer, všetko nevytrpí, aby došiel k cieľu, nepotrebuje mať medaily, tituly a nejaké uznania, proste to iba potrebuje prežiť.

Neostáva mi nič iné iba zablahoželať Karlovi, že na jeho  tŕnistej ceste životom sa mu podarilo prežiť a dostať sa vďaka výtvarným komunikačným prostriedkom fotografie tam, kde sa nemusí absolútne nikoho hanbiť, mať trému, pretože vytvára  výborné fotky. A keby vám ktokoľvek povedal, že to tak nie je, tak ho pošlite za mnou. 

08. 11. 2018 Michal Bycko, PhD.