Úvod do problematiky štúdia predmetu muzeoedukológia

Úvod do problematiky štúdia predmetu muzeoedukológia

Umenie, jeho percepcia, recepcia, sugestívna sila, v istých súvislostiach a situáciách aj sila manipulácie, je stále stredobodom záujmu umelcov, historikov, teoretikov, kritikov umenia, psychológov a pedagógov. Moderná doba ho prijíma nie vždy s pozitívnymi úmyslami. Sme svedkami jej záujmu o komerčnosť umenia, pragmatickú povrchnosť prezentovanú prostredníctvom rôznych, hlavne elektronických médií. Andym Warholom nadobudnutá a dobre myslená “tvár” umeleckého obchodu skĺzla do čisto komerčných služieb reklamy, obchodu v novej podobe manipulátora a sugestora (A. Warhol, 1975). Dejiny výtvarného umenia nám predkladajú fakty, skutočnosti i podobu služieb umenia pre zvýraznenie a upevnenie moci mocných (G. Le Bon, 1994). Dnes sme svedkami, keď umenie a kultúra sú zneužívané pre moc kapitálu, bez ohľadu na jeho negatívny dopad hlavne na výchovu detí a mládeže.

Téma prednášok problematiky muzeoedukológie sa zameriava na kľúčové fakty, funkcie, ktoré v jednotlivo poukazujú možno zdanlivo heterogénne, ale v skutočnosti sú v kontinuite s cieľom poukázania na riešenie problematiky umeleckej edukácie, ktorá aj napriek niektorým odborným štúdiám zostáva potrebne nezodpovedaná a prakticky veľmi málo funkčná. Prináša to negatívny dopad nie iba na estetickú výchovu, ale aj na výchovu ako celok. Aby sme mohli pri analýze jednotlivých problémov a tém problematiky operovať termínmi, pokúšame sa aspoň z časti o ich systémovú kvalifikáciu, rovnako aj o analýzu situácie, pojmov vyvolávajúcich problém. Z tohto dôvodu sme považovali za potrebné rozčleniť prednášky na viac časti, problémových okruhov, čo by nám umožnilo analyticky a kontinuatívne problém pomenovať a hľadať reálne východiská jeho riešenia v rovine teoretickej i praktickej.

Uvedené problémové okruhy nie sú v našej ani v dostupnej zahraničnej literatúre systémovo a ucelene spracované. Viacmenej ide o základnú (heslovitú) kvalifikáciu jednotlivých pojmov témy , ich praktickej aplikácie v práci s umeleckým dielom v muzeoedukológii v muzeálnych inštitúcií doma i v zahraničí. Prevažná časť dostupnej literatúry je umenovedného alebo odborne psychologického charakteru, kde sa postráda prítomnosť pedagogických princípov, akceptácie mentality percipienta v kontexte procesu umeleckej edukácie (R. Huyghe, 1974; E. H. Gombrich, 1985; D. Kováč, 1975; J. Pelc – K. Sýs, 1981; M. Lamač, 1964; V. Savčenko, 1998; A. Hauser, 1985; K. Honnef, 1992, T. W. Adorna (1998), J. Brožeka (1993), G. Dorflesa (1976), E. H. Gombricha (1992), R. Horáčka (1998), J. Chalupeckého (1990), J. G. Jakovleva (1980), I. J. Kamińského (1989), W. Kandinského (1998, 2000), J. Kurica (1986), A. Oseka (1964), T. Pospiszyla (1998), T. Rosinského (1993), I. Zhořa (1992), J. Vackovej (2001), S. Ch. Rappoporta (1982), H. Arendtovej (1994), A. Juska a kol. (1997), J. Davida (1997), H. Reada (1967), R. Huyghea (1974).

Rozširovanie definície umenia a následné úvahy o jeho percepcii, možnej sugescii a manipulácii v poslednom desaťročí je logickým výsledkom nielen vlastného umeleckého vývoja, ale aj samotným vývojom spoločnosti, pretože jej ekonomická podoba má priamy dopad aj na oblasť kultúrneho života a samotnú prezentáciu umenia a jeho percepciu. V rámci vlny postmodernizmu najaktuálnejšie umelecké prejavy sa častejšie ako predtým vracali a vracajú k citáciám predchádzajúcich podôb umenia, a tak sa súčasne uplatňuje tvorba nadväzujúca na realizmus (tendencie Andyho Warhola a pop-artu), ale aj na abstraktivizmus, akčné umenie, nové prístupy k fotografii, film, inštalácie, video, počítačovú grafiku atď. To zasahuje do celoplošnej prezentácie i reklamy umenia v podobe čím bližšie k pragmatizmu a možnej materiálnej prosperite. Nie zriedka na hranici lacnosti a povrchnosti. Napriek tomu, že mnohé úvahy a teórie stále častejšie hovoria o tom, že postmoderna 80. rokov a predchádzajúce umelecké tendencie (vrátane pop-artu) priamo nepredstavovali nejaký protikladný novodobý prúd, ale bol to iba jeden z prirodzených vývojových krokov, miesto a poslanie umenia v nových spoločensko-ekonomických formáciách sa citeľne zmenili a prevažná časť z neho sa stala masovou záležitosťou. Už niekoľko desaťročí vo svete a v poslednom u nás sme svedkami, že aj medzi intelektuálmi vzrástol záujem o relatívne nový fenomén nazvaný masová kultúra (H. Arendtová, 1994). Citeľná “renesancia” popu na svetovej umeleckej scéne, výstavy Andyho Warhola, veľké koncerty The Rolling Stones, celá škála aktivít podľa vzoru 60. rokov v Spojených štátoch amerických i v Európe, ale aj aktivít, ktoré sa pre našu umelecko-kultúrnu scénu dnes stávajú ako “postnovum”, postavantgardou (poézia bítnikov, návrat 60. rokov v móde a pod.) to zrozumiteľne ilustruje. Masová kultúra je v podstate synchrónom “masovej spoločnosti” a ešte nie tak dávno by sa tieto dva termíny spájali v súvislosti s úpadkom istých spoločenských i umeleckých hodnôt. Dnes sa tieto termíny akceptujú ako živá spoločenská záležitosť a sú často stredobodom záujmu laickej i odbornej verejnosti. Už v päťdesiatych rokoch, začiatkom novej vlny umenia pop-artu bolo jasné, že umelci svojimi aktivitami “dodali gýču intelektuálny rozmer” (H. Rosenberg,1959) a táto intelektualizácia masovosti pokračuje aj dnes vďaka novým médiám a prístupom ku kreativite, prezentácii i percepcii. Tým sa aj umelecká edukácia – muzeoedukológia dostáva do kontextu termínov moderna, postmoderna, druhá moderná, masová kultúra, pop-art, čo sú v podstate prepájajúce sa stupne moderného umenia 20. storočia. Dochádza ku zmene uplatnenia sa a pôsobenia umenia na verejnosť aj tým, že vedľa štátnych muzeálnych a galerijných inštitúcií sa začali vytvárať aj súkromné inštitúcie, ktoré nie vždy rigorózne dbajú o poslanie skutočne kvalitného umenia, ale skôr ho snúbia s obchodom, čo prináša problém verejnej (legálnej) prezentácie nízkej alebo aj žiadnej umeleckej hodnoty, čím vzniká nový problematický vzťah spoločnosti, edukácie, kultúry a umenia. Umenie sa stalo súčasťou obchodu viac ako kedykoľvek predtým, stáva sa stredobodom záujmu investícií, čo vedie k nekontrolovateľnému narastaniu umelecky neadekvátnej predajnej cene hodnoty diela. Prítomnosť umenia v interiéroch bánk, kancelárií úradov veľkých priemyselných podnikov, obchodných centier a pod. sú v procese istého sprostredkovania verejnosti, ale je to proces, ktorý nemôže nahradiť koncepčné sprostredkovanie umenia v múzeách a galériách hlavne v tendenciách muzeálnej pedagogiky a jej možnostiach percepcie a recepcie. Táto “úradno-interiérová” prezentácia a sprostredkovanie je často nekontrolovateľným zdrojom negatívnej sugescie a manipulácie k premene na masový “produkt”, masovej “konzumácie”. Vedie to k prenikaniu povrchnosti a lacného prístupu k umeleckej tvorbe v súčte verejnosti nezrozumiteľné, neprijateľné a často aj nepochopiteľné. Preto z pohľadu muzeoedukológie a umeleckej edukácie označujeme pojmom “sprostredkovanie umenia” (aj jeho percepciu) nielen podobu vlastnej práce odborných lektorov v umelecko-kultúrnych inštitúciách priamo pred umeleckým dielom (tiež aktivity ako besedy o umení, interpretácia umeleckého diela, galerijná animácia a množstvo iných zámerom podobných programov), ale aj publikačnú činnosť, sprístupňovanie umenia v informačných médiách, v práci s umeleckým dielom v školách a podľa možnosti aj v rodine za pomoci verejnej umeleckej edukácie (kluby priateľov umenia a pod.). V úsilí o koncepčnú “masovosť” s kreatívnym cieľom percepcie a edukácie. Z dôvodu, že výtvarné umenie je predovšetkým osobitným typom komunikácie medzi autorom, vonkajším svetom a divákom, je logické, že i kontakt s ním je potrebné najintenzívnejšie nadväzovať rôznymi komunikatívnymi postupmi. Poznaním aktuálnych umeleckých tendencií, stavu umenia v spoločnosti a jeho potreby pre formovanie duchovna jedinca. Zdôrazňujem, že každé umelecké obdobie rovnako ako spoločnosť, v ktorom umenie funguje je špecifické, že rozvojom spoločnosti dochádza ku stále väčšej špecializácii jednotlivých ľudských činností, k rozvoju osobnosti človeka, ktorý inváziou noviniek v technike a prístupov k informáciám sa nie vždy musí orientovať pozitívne, alebo pozitívne zvládať nával informácií. Ani v rozsiahlych monografiách o hľadaní východísk z dobových manipulačno-sugestívnych záplav negatívnych informácií a prístupu k nim (N. V. Peale, 1999; J. Murphy,1995; J. Slavík, 1997; I. Smelý, 2000; M. Perniola, 2000 a iní) nenachádzame syntetizujúce výsledky o názornej funkcii ako čeliť tomuto “duchovnému stresu”. Takmer úplne absentuje dostupná literatúra o otázkach didaktickej stránky riešenia uvedeného problému priamo vo vyučovaní na hodinách esteticko-výchovných predmetov na základných školách, zaoberajúc sa výhradne touto problematikou, ale aj v edukačnej činnosti v múzeách a galériach.

Michal Bycko, PhD., kurátor MMUAW