Autoportréty Andyho Warhola

Naprieč umením jednou z tém, ktorú umelci vo svojej tvorbe zobrazovali, boli ich vlastné portréty. Príkladom je umelec Egon Schiele, napriek tomu, že zomrel ako 28-ročný do svojej smrti stihol vytvoriť vyše 100 vlastných podobizní. Pop-artový umelec Andy Warhol, švajčiarsky umelec Dieter Roth alebo nemecký expresionista Max Beckmann sú tiež známi svojimi autoportrétmi. Warholov vlastný prístup k sebe ako umeleckému motívu sa však odlišoval od prístupu spomínaných umelcov. Na rozdiel od ostatných, žiadny iný umelec sa nenechal tak často fotografovať inými fotografmi ako napr. Andy Warhol. Bol zachytený na snímkach fotografov, ako sú napr. Billy Name, Christopher Makos, Ron Galella, Bob Adelman, Robert Lewin a ďalší. Využil tento záujem o svoju osobnosť pri vlastnej sebaprezentácii. Fotografie, na ktorých je zachytený, ponúkajú fragmenty umelcovej osobnosti.

Napríklad Duane Michals v roku 1958 vytvoril fotografie s istou dramatizáciou. Warhol sa snažil skryť za svoje vlastné dlane – umelcove ruky sa stali dôležitým vyjadrovacím prostriedkom – slúžili nielen na vyjadrenie neistoty z odhalenia, ale aj na zakrytie jeho vlastných nedostatkov.

Fotografie od Duanea Michalsa z roku 1958

Warhol sa stal ústrednou postavou amerického pop-artu. Umelec zásadným spôsobom ovplyvnil nezávislý film, dizajn a reklamu. Tvorba žiadneho iného umelca sa tak nesústredila na populárne americké mýty, na známy americký sen (hollywoodsky pôvab, neobmedzenú dostupnosť produktov zo sveta masovej výroby a komodít) ako aj na temnú stránku každodenného života. Vo Warholových dielach sa portréty hviezd Marilyn Monroe a Elizabeth Taylor nachádzajú spolu s obrazmi spotrebných výrobkov ako sú fľaše od Coca-Coly alebo polievkové plechovky v kontraste so snímkami dopravných nehôd. Warhol dal všetkým týmto témam rovnaký význam a hodnotu, nech už išlo o slávnych filmových hercov alebo anonymné obete nehôd. Týmto spôsobom akoby sa snažil zbúrať steny oddeľujúce vysoké a nízke umenie. Všetci sa hrnuli do kina, aby si pozreli filmy s Marilyn Monroe alebo Liz Taylor, zjedli na obed Campbellovu polievku, sledovali život vdovy po prezidentovi J. F. Kennedym v novinách a čítali správy o nehodách a samovraždách. Warhol svojimi dielami reflektoval vtedajšie súčasné dianie zo sveta a predkladal ho divákom ako umenie/umelecké dielo.

Vráťme sa k umelcovým autoportrétom, tie boli realizované s odstupom rokov. Warholove zobrazenia vlastnej osoby vždy zodpovedali danému umeleckému postoju, ako aj jeho duševnému rozpoloženiu. Ak sa chceme zaoberať tvorbou umelca, je potrebné poznať aj jeho život a prostredie, v ktorom vyrastal a žil.

Andy Warhol sa narodil 6. augusta 1928 v Pittsburghu, kde vyrastal s dvoma staršími bratmi ako druhá generácia rodiny slovenských prisťahovalcov Júlie Zavackej a Andreja Varcholu. Už ako dieťa bol fascinovaný svetom Hollywoodu a zbieral fotografie i autogramy filmových hviezd. Pomocou svojich starších bratov, Paula a Johna, písal listy svojim obľúbeným hviezdam, a žiadal ich o fotografie s autogramom. Napríklad v roku 1941 mu herečka Shirley Temple poslala fotografiu s venovaním: „Andymu Worholovi od Shirley Temple.“. Populárne časopisy prinášali čitateľom obraz hollywoodskej krásy, čo spôsobovalo, že Warhol si už od detstva uvedomoval svoje fyzické nedostatky, ako napr.: široký nos, strata pigmentácie na pokožke alebo riedke vlasy. Zachovalo sa niekoľko fotografií, na ktorých sa Warhol snažil tieto svoje nedostatky upravovať ceruzkou alebo atramentom. Neskôr začal nosiť príčesky a skončil pri parochniach čím dotvoril svoj umelecký imidž.

Warhol študoval grafický dizajn na Carnegie Institute of Technology v Pittsburghu, kde zaujal svojou kresbou. Tá sa vyvinula v jeho osobitý štýl – vytvoril techniku blotted line, ktorej základom je tuš. Po príchode do New Yorku v lete 1949 Warhol začal kariéru ako ilustrátor reklám a pracoval pre rôzne vydavateľstvá. Umelec sa postupom času vypracoval a stal úspešným, bol často medializovaný, fotografovaný a slávny. Warhol sa zdráhal zdieľať informácie o sebe ale v rozhovore s mladou študentkou Gretchen Berg sa v roku 1966 takto vyjadril: „Rád by som bol i naďalej záhadný, nerád rozprávam o svojom súkromí, a keď sa na mňa pýtajú, tak si to vymyslím zakaždým inak. Nielen, že to patrí k môjmu imidžu, že nepoviem všetko, ale tiež vždy zabudnem, čo som tvrdil predchádzajúci deň, a musím si to vymyslieť znova od začiatku. Pochybujem, že vôbec nejaký imidž mám, kladný či záporný.“ Po Warholovej smrti veľa jeho priateľov a spolupracovníkov prekvapene zistili, ako ho málo poznali, napriek tomu, že s nim trávili mnoho času. Knihy, ktoré Warhol „napísal“ (nadiktoval, nahral pomocou diktafónu), poskytujú informácie o čase strávenom v jeho ateliéri zvanom Factory, poznámky z denníka a dokonca aj jeho osobnú filozofiu. Umelec hovorí veľa, ale na druhej strane dosť málo. Warhol si chránil svoje súkromie, napr. nedeľnú návštevu kostola alebo svoje dobrovoľníctvo pri podávaní jedla bezdomovcom v Kostole nebeského odpočinku v New Yorku. To všetko považoval za únik do iného sveta.

Vráťme sa k téme autoportrétov. V roku 1963 si zberateľka Florence Barron z Detroitu objednala obraz s vyobrazením portrétu umelca. Aj toto dielo ukazuje na vlastnosti charakterizujúce Warholovu umeleckú tvorbu. Čierne okuliare odkazujú na anonymitu, motív sa mení na ikonu. V roku 1963 Warhol obrátil tradičnú myšlienku ateliéru a nahradil ju Factory, ktorá bola založená na princípe priemyselnej výroby. Obyčajná fotobúdka slúžila umelcovi na výrobu fotografií a tie boli základom pre techniku sieťotlače. Pri fotografovaní z roku 1964 má na sebe trenčkot a pôsobí neisto až placho, dokonca sa skrýva za tmavými slnečnými okuliarmi. Warhol pôsobí uzavreto, nechce byť spoznaný, kamufluje svoj vzhľad akoby bol na úteku, obzvlášť v prvom motíve vľavo hore zo série Self-Portrait.

Self-Portrait z roku 1964

Použitá grafická technika vyústila do ešte väčšej štylizácie motívov. Vedľajším účinkom techniky sieťotlače bolo, že zakryl malé vrásky, jazvy a akné. V autoportréte z roku 1964, tento proces ešte viac vylepšil – farba prevzala dôležitú funkciu v jeho tvorbe. Warhol umiestnil svoj portrét na farebné pozadie, čím vytvoril farebný kontrast.

Self-Portrait z roku 1964

Andy Warhol: „Ak chcete vedieť všetko o Andym Warholovi, stačí sa pozrieť na povrch mojich obrazov, filmov a mňa, som tam. Nič za tým už nie je." Pár mesiacov po tomto výroku vytvoril autoportrét na striebornej fólii. Vďaka využitiu reflexnej obrazovej plochy sa pohľad diváka v obraze zrkadlí späť na neho.

Self-Portrait z roku 1966

V roku 1967 vytvoril ďalšiu sériu autoportrétov, tentoraz v oveľa väčšom počte a v mnohých farebných kombináciách. Umelcova tvorba už v tomto období bola všeobecne uznávaná a sám Warhol sa stal hviezdou umeleckej scény a spoločnosti v New Yorku. Veľkoformátové autoportréty odrážajú predovšetkým stav umelca. Každý zo štvorcových panelov vyžaruje silné, kontrastné farby. Vyobrazenie tváre umelca pôsobí akoby sa snažil skryť v týchto farbách. Warhol dosahuje tento efekt tým, že na kontúry svojej tváre použil farebnú paletu, čím jeho tvár zapadá do živého spektra farieb umiestnených na pozadí. Fotografia, ktorú umelec použil pre svoj autoportrét, ho ukazuje napoly skrytého v tieni: pravá strana jeho tváre nie je vôbec rozpoznateľná a mizne v monochromatickej farebnej rovine. Warholova brada je zakrytá ľavou rukou a prostredník mu symbolicky zatvára ústa.

Self-Portrait z roku 1967

Napriek tomu, že umelcovo úsilie dosiahlo umelecké a spoločenské uznanie, úspech a slávu, jeho postoj zostal konfliktný. Čím viac sa jeho osobnosť stala verejná, tým viac sa Warhol snažil svoj vlastný portrét skryť vo svojich dielach. Jeho ambivalentná povaha – na jednej strane hľadanie popularity, ale na druhej strane v obave, že o sebe prezradí príliš veľa – sa stala témou jeho autoportrétov, aj keď to nie je vždy viditeľné. V roku 1967 sa Valerie Solanas zoznámila s Andym Warholom a ten ju obsadil vo svojom filme „I, a Man“. 3. júna 1968 sa pokúsila Warhola zastreliť v jeho ateliéri, pretože bola sklamaná, že nejavil záujem o jej scenár. Za svoj čin bola odsúdená na tri roky, avšak umelec trpel zdravotnými ťažkosťami spôsobenými atentátom až do konca svojho života. Táto skúsenosť na prahu smrti prepožičala existenčný charakter všetkým jeho nasledujúcim autoportrétom a v pravom zmysle slova vážny podtón. Na ďalšej sérii autoportrétov začal Warhol pracovať približne po desiatich rokoch po tomto pokuse o atentát. Portréty z roku 1978 sa dotýkajú témy násilia a smrti, ktoré, zdá sa, umelca čoraz viac trápili. V desaťdielnom diele zvanom Self-Portrait (Strangulation) Warholov krk držia zozadu dve ruky, jeho oči sú dokorán otvorené, hľadia do prázdna a vyplazuje jazyk. Jeho útočník zostáva skrytý. Aj keď bola táto scéna zinscenovaná, naznačuje, že Warhol vnímal blízkosť smrti či ohrozenia. Spracovanie tejto témy v ďalších dvoch dielach súvisiacich so smrťou ukazujú umelca s lebkou umiestnenou na hlave alebo ľavom ramene. Toto vyobrazenie je menej drastické, vychádza skôr z umeleckohistorickej tradície. Kvôli malému formátu týchto autoportrétov mala táto séria skôr komornú povahu, a umelec za svojho života nedovolil, aby niektoré z týchto diel opustilo jeho ateliér. Boli však paralelne vytvárané s dielami zo série Skull, niektoré z nich dosahujú monumentálne formáty.

Self-Portrait (Strangulation) z roku 1978

Self-Portrait a fotografia z roku 1978

V tom čase už bol fotoaparát súčasťou Warholovej osobnosti, slúžil mu predovšetkým na vytvorenie podkladov, tvorili predlohy pre jeho maľby a tlače. Jeho túžba meniť, ale zachovať, transformovať dokonca i premieňať sú témy, ktoré prechádzajú celou jeho tvorbou. Patria sem obrazy preberajúce transformáciu rôznymi spôsobmi: sú propagáciou úspechu, prezentáciou priemerného človeka ako tajného superhrdinu a pod. V roku 1981 Warhol vytvoril portfólio s názvom Myths. Každá postava z portfólia má reprezentovať iný aspekt umelcovej osobnosti. Napríklad zobrazenia Santa Clausa a Supermana sa spájajú s jeho detstvom. Láska k Vianociam, ale tiež superhrdina Clark Kent, pretože ako dieťa trpel ochorením (chorea), to zmenšovalo jeho silu a oslabovalo ho. Strýko Sam vytvára umelcovu pripútanosť ku všetkému, čo je v Amerike. Ako jeden z najvýraznejších amerických umelcov tej doby jeho umelecké diela stelesňujú témy, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou povojnovej Ameriky, ako je konzum a kult celebrít. Warhol sám seba v tomto portfóliu vyobrazil ako Shadow (v preklade Tieň).

Shadow zo série Myths z roku 1981

V roku 1975 si Warhol najal Drag queens (Ide väčšinou o mužskú osobu, ktorá svojím oblečením a správaním satirizuje ženu pre zábavný a umelecký účel. Títo páni pri štylizácii do ženskej roly preháňajú napr. s líčením, aby dosiahli komický, dramatický či satirický efekt.), aby pózovali vo Factory pre sériu Ladies and Gentlemen (v preklade: Dámy a páni). Autoportréty v štýle Drag queens produkoval neskôr, neslúžili ako predlohy pre sériu nových obrazov. Warholova vlastná transformácia bola zaznamenaná aj na videu, využil extrémne líčenie, krvavočervený rúž a rôzne parochne. Fotografie zobrazujú umelcov portrét – odhalené alebo zahalené plecia v bielej košeli. Na rozdiel od Drag queens, ktoré zaujali počas fotografovania najmä dramatickými pózami a zvodným flirtom, si Warhol zachoval až nehybný a strnulý výraz. Tento experiment Warhol nepreniesol do výslednej sieťotlače a tento projekt sa zachoval len v podobe fotografií.

Fotografia Self-Portrait in Drag, 1981

V roku 1986 vznikli posledné autoportréty zachytávajúce Warhola vo svojej typickej parochni. Výraz tváre je však v oboch verziách takmer totožný. Na obrazoch dominuje umelcova hlava osvetlená jasným zábleskom, čo vyvoláva pocit, že sa vynára z okolitej tmy. Polaroidy zhotovené pri príprave týchto portrétov prezrádzajú to, že Warhol sa nechal vyfotografovať v čiernom roláku a stál pred čiernou stenou. Obmedzil svoju paletu na jednu farbu, takže portréty o to silnejšie vyniknú na čiernom pozadí. Umelec tu skutočne posunul tému svojho zmiznutia ďalej ako vo všetkých svojich predchádzajúcich autoportrétoch. Pri niekoľkých autoportrétoch použil aj kamuflážový vzor – camouflage, ktorým kontrastuje individualitu portrétu s uniformitou maskovania.

Skoro pol roka po vystavení tohto nového autoportrétu v Londýne Andy Warhol zomiera v newyorskej nemocnici 22. februára 1987 o 6:32 hodine ráno ako 58-ročný.

Self-Portrait a fotografia z roku 1986

PaedDr. Veronika Turcmanovičová

Použité zdroje:

DEDICHEN,H., 2013. Warhol´s Queens. Ostfildrern: Hatje Cantz Verlag. ISBN 978–3–7757–3545–2.
WRBICAN, M., 2014. In Memoriam Rest in Peace, Shirley. [online]. [cit. 2022–10–14]. Dostupné z: https://www.warhol.org/…ace-shirley/
KELLEIN, T., 1993. Andy Warhol SELF-PORTRAIT (CAMOUFLAGE). [online]. [cit. 2021–03–12]. Dostupné z: https://www.sothebys.com/…/lot.34.html
MANN, T., 2018. Andy Warhol, Self-Portrait in Drag. [online]. [cit. 2021–03–12]. Dostupné z:https://www.guggenheim.org/artwork/15490