Andy Warhol začína – prvé pohovory, prvé zákazky

Warholove začiatky v New Yorku sa spájajú s hľadaním si práce. Jeho spolužiak a zároveň spolubývajúci v malom newyorskom byte Philip Pearlstein si dobre pamätal na prvé Warholove pohovory. Andy nosil v tom čase výstredný menčestrový oblek, pokrčeného motýlika, ktorý bol voľne zaviazaný, a veľké okrúhle okuliare mu dodávali vzhľad spisovateľa. Pearlstein spomína: „Andy pri svojom prvom pohovore povedal recepčnej, že omdlie a požiadal ju o pohár vody. Celý personál bol zrazu v pohotovosti, aby mu pomohol. Warhol uvažoval, či by z toho nemohol spraviť rutinu.“ Ďalej spomína, ako upozornil Warhola, že si na topánky vylial atrament. Mladý umelec hrdo poukázal na to, že jeho oblek má aj rezy od žiletky. Vysvetlil, že svoj trik s pohárom posúva na vyššiu úroveň, ako dosiahnuť, aby sa klienti zaujímali a pýtali sa ho, čo sa stalo.

Pohovory pokračovali a Warhol sa dostal do kancelárie magazínu Glamour. Stretol sa tam s Margaret „Kett“ Zegart, asistentkou umeleckého redaktora časopisu. Tá si na Warhola spomína ako na „klasického ošarpaného, dychtivého umelca“, ale zároveň aj ako na šoumena, ktorý chcel vzbudiť pozornosť. Jeho tvorbu zhodnotila ako „veľmi silnú, osobnú, jasne a kompetentne urobenú“. Ale tiež konštatovala, že sa vôbec nehodí pre prácu na módneho ilustrátora, ktorú Warhol hľadal. Pred jeho odchodom však nechala „vyfotografovať“ najlepšiu prácu z jeho portfólia, aby ju predložila svojej nadriadenej. „Jeho atramentové linky boli elektrizujúce. Roztrieštené, zlomené a fascinujúce, chytili vás svojou spontánnou intenzitou,“ zaspomínala si umelecká riaditeľka Tina Fredericks, ktorá mala v tom čase, keď prvýkrát videla Warholovu prácu, dvadsaťsedem rokov. Zo stretnutia si pamätala najmä jeho hlas – „jemný, nedôrazný, šepot, pokrytý úsmevom“. Veľký čierny obal, ktorý pred ňu rozložil, bol zaplnený skromne: nejaké kvety a niekoľko štúdií nahej postavy…

Tina Fredericks sa obávala, že „jeho práca nie je dostatočne módna, dievčenská, pekná“ a že jej čitatelia nebudú „veľmi nadšení z tohto konkrétneho umenia“, no stále považovala Warhola za talentovaného. Rozhodla sa, že mu dá šancu a zadala mu úlohu – topánky, takmer náhodná voľba, ktorá v priebehu niekoľkých rokov prerástla do Warholovej reputácie ako umelca, ku ktorému sa chodí pre kresby topánok (neskôr spolupracoval s obuvníckou spoločnosťou I. Miller). Warhol túto úlohu splnil za jednu noc. Ráno sa ukázal s hromadou kresieb „topánky s opuchmi, prasklinami a vráskami skutočnej osobnosti, plné charakteru“. Bol veľmi rýchly, ale podľa nej to všetko urobil zle. Snažila sa Warhola nasmerovať: „Musíte vidieť každý steh, musíte ich naozaj chcieť, nosiť alebo vedieť povedať, aké sú… Musia vyzerať novo ako zo stojanov u Bonwita“. Vtedy ešte netušila, že Warhol sa uplatní ako ilustrátor porušením každého z týchto jej pravidiel. Napriek tomu dala Warholovi druhú šancu.

Vrátil sa do svojho podnájmu so svojimi kresbami topánok, kde mu Pearlstein ukázal, ako správne zobraziť detaily a vysvetlil perspektívu pri zobrazení topánok. Následne celú noc transformoval kresby do svojho jemného „škvrnitého“ štýlu (vytvorené technikou blotted line). „Na druhý deň ráno sa vrátil s bezchybnými kresbami,“ spomenula si Tina Fredericks. Použila ich na prvej z ôsmich strán, ktoré sa potom rozhodla prideliť Warholovi ako špeciálnu prílohu, ktorú tvorili eseje o výzvach a kariére vo veľkom meste. Každá esej mala byť ilustrovaná „rebríkom úspechu“, po ktorom stúpa. Keďže týchto sedem stránok bolo bez produktov, dali Warholovi priestor vložiť do konceptu toľko „charakteru“, koľko chcel. Warhol tak nakoniec získal „veľkú zákazku, ktorú sa ľudia v New Yorku snažili dosiahnuť celé roky,“ spomína Pearlstein.
„Success Is a Job in New York“ (v preklade: Úspechom je práca v New Yorku) je slávny titulok prvej z esejí v časopise Glamour, kde Warhol participoval ako ilustrátor (1949). Dokonca je tento výrok považovaný za vyhlásenie samotného Warhola ako nováčika hľadajúceho uplatnenie.

DrbFLCIXgAELbGa

Imilda Vaughan, ďalšia Warholova spolužiačka, ktorá sa presťahovala do New Yorku krátko po ňom, si spomína, ako spolu s Andym navštívili MoMA. Oslovil náhodného zamestnanca, na ktorého tam spoločne narazili a povedal mu, že chce urobiť vianočné pohľadnice pre múzeum. Prekvapivo to vyšlo a dokonca zarobil na tom celých 128,83 dolárov. Zámerom Warhola nebola túžba po zisku, ale motivácia dostať svoju tvorbu do múzea aspoň takýmto spôsobom, zadnými dvierkami. Imilda si z toho obdobia tiež pamätala, ako si v kníhkupectvách zapisoval názvy vydavateľstiev. „Potom išiel domov a následne volal do daných spoločností, s ktorými chcel spolupracovať. Jeho meno v tom čase nič neznamenalo. Ale z pätnástich spoločností, ktorým zavolal, sa mu podarilo dohodnúť šesť stretnutí a získať štyri alebo päť zákaziek.“ V tom čase pracoval aj na objednávke pre časopis „Interiors“ o modernom dizajne, pre ktorý vytvoril titulný obrázok. Časopis sa mu natoľko zapáčil, že si ho predplatil a neskôr dokonca pre nich vytvoril ďalšie štyri obálky zadarmo.

Knižný dizajnér Alvin Lustig zase predstavil Warhola vydavateľstvu New Directions Publishing Corp., ktoré s ním nadviazalo spoluprácu a Warholove obálky dobre zapadali do portfólia tejto spoločnosti.

V 50. rokoch sa Warhol stal oceňovaným ilustrátorom a medzi jeho klientov patrili firmy Tiffany & Co., I. Miller Shoes, Fleming-Joffe, Bonwit Teller, Columbia Records a časopis Vogue. Nadobudnuté kontakty síce Warholovi pomáhali získavať prácu, ale aj jeho húževnatosť a priebojnosť uchytiť sa v tomto veľkom meste ho dostali do popredia sveta komerčnej grafiky.

PaedDr. Veronika Turcmanovičová

© Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborci­ach, 2022

Použité zdroje: