Vplyv etnika na percepciu umenia | Múzeum Andyho Warhola

Vplyv etnika na percepciu umenia

Umelecké dielo je podľa Gera odraz tvarov, farieb, línií a ich usporiadania v našom vedomí. Percepcia (vnímanie) je poznávací proces, jednotlivec ním zachytáva informácie sprostredkované zmyslovými orgánmi, tie následne vyvolajú reakciu a môžu byť pri ňom aktivované pocity vyvolané minulou skúsenosťou alebo predstavami. Práca s umeleckým dielom v múzeách a galériách v súvislosti s percepciou sa zameriava hlavne na estetickú percepciu a jej význam v umeleckej edukácii. V súvislosti s percepciou výtvarného diela je potrebné rozlíšiť zásadné rozdiely medzi bežnou a estetickou percepciou. Bežná percepcia slúži viacmenej na orientáciu v pôsobiacich podnetových štruktúrach. Napomáha poznať v nich, čo je pre subjekt významné z hľadiska riadenia činnosti, teda získať čím adekvátnejší obraz predmetov pôsobiacich na osobnosť. Podstata estetickej percepcie je v poznávaní estetična, to znamená všetkých estetických kategórií, ktoré umelecké druhy v sebe obsahujú, ale tiež sú prítomné aj v prírode a vo výsledkoch civilizačných tvorivých úsilí človeka. Cieľom estetickej percepcie nie je poznanie ako také, ale pomoc dostať sa z každodennej všednosti k istým pozitívnym emocionálnym stavom, k vyvolávaniu estetických emócií. Celý proces percepcie sa uskutočňuje na základe: sumarizácie signálov, predchádzajúcich skúseností, informovanosti, momentálneho emocionálneho stavu, nálady atď.

Etnikum spája spoločný pôvod, zvláštne kultúrne znaky, predovšetkým jazyk, tradície, mentalita – to tiež ovplyvňuje naše vnímanie. Ak zoberieme do úvahy rodičov Andyho Warhola, tí napriek tomu, že sa presťahovali do USA, riadili sa poznanými zvykmi a tradíciami zo svojho rodiska. Pochádzali z dediny Miková, tá sa v súčasnosti nachádza v severovýchodnej časti Slovenskej republiky.

V čase, keď z tohto kraja odchádzali ľudia za veľkú mláku tak ako Andyho rodičia, v Mikovej platilo: „Kde Rusín, tam spev, kde Uhor tam hnev, kde Šváb, tam faleš, kde Cigáň, tam krádež, kde Poliak, tam otčenáš, kde Žid, tam dajú aj dáš.“.

Júlia sa narodila ešte za čias Rakúsko-Uhorska a z USA korešpondenciu adresovala svojej rodine už na územie Československa, o čom vypovedajú jej listy a poštové obálky. Politické členenie krajín sa v dejinách menilo, a tak svoje rodisko nazývala jednoducho – KRAJ. Nebola to bohatá oblasť, ľudia žili jednoduchým životom v duchu kresťanskej viery, rozprávali rusínčinou a mali svoje tradície. Júliina kaligrafia je poznačená vplyvom a učením latinky ešte z čias Rakúsko-Uhorska, vo svojej rodnej dedine bola kantorkou v miestnom kostole a tiež zdobila chalupy dedinčanom jednoduchými dekoratívnymi maľbami. Vytvárala pravidelne sa opakujúce ornamentálne tvary rôznych farieb. Podobné dekorácie by sme našli v mnohých sedliackych interiéroch a na fasádach chalúp nielen na východnom Slovensku, ale aj na iných výrobkoch úžitkového významu, napr. staré truhlice, riady, výšivky. Je známe, že s obľubou kreslila anjelov, a podobne aj jej syn Andy Warhol neskôr vytváral svoje diela s motívmi až insitných postavičiek, podobizní anjelov a pod. Používal ich vo svojej ilustračnej i úžitkovej tvorbe hlavne na začiatku kariéry, nehovoriac o tom, že využíval aj matkinu kaligrafiu. Nielen, že sa mu matkin rukopis páčil, bol mu blízky, spájal sa s etnikom, o ktorom mu rozprávala jeho matka. Nebolo to nič tradičné americké, s čím sa stretával, čo ho bežne obklopovalo. Andyho raná tvorba je pekným príkladom ako zvyky a tradície etnika dokážu ovplyvniť aj ďalšiu generáciu napriek tomu, že už obyvatelia nežijú na území svojho pôvodu.

V kraji bývalo tiež zvykom, ak sa narodil chlapec, vložili mu do kúpeľa pílku, aby bol pracovitý, hoblík na obratnosť, cukor, aby bol dobrý, soľ sa pridávala, aby ho ľudia mali radi, a strieborný peniaz, aby netrpel nedostatkom materiálnych prostriedkov, teda aby žil v hmotnom blahobyte. Naopak, ak sa narodilo dievča, dostala do kúpeľa pátričky (ruženec) pre mravnosť, vreteno na ľahký a rýchly pohyb – vrtkosť, husie labky aby ju neoziabalo, keď bude na potoku prať, a takisto strieborný peniaz, aby netrpela chudobou. Predmety bolo jednoduché zadovážiť, horšie to bolo so strieborným peniazom, títo ľudia mali v Mikovej tak nanajvýš medený groš. Síce to bolo zvyklosťou v kraji, no v Pittsburghu, kde rodina Warholovcov žila, už nie. Napriek tomu, že vychovali troch synov, tieto tradície ožívali v spomienkach a rozprávaním o zvykoch počas Veľkej noci, Vianociach, o krave Rysuľe a koňovi patriacich jej otcovi, ikonách a svätých z kostola, ale aj o dedinách pozostávajúcich z dreveníc prekrytých spretou slamou, ale aj o tom, ako sa žilo počas I. svetovej vojny a pod. Títo ľudia žili v domovine ako takí malí „škrečkovia“, pôjdy plné rozličných predmetov (hrdzavý klinec, puknutý krčah, stará píla, hák, potrhaný drôt, otlčený hrniec atď.) – nič sa nevyhadzovalo, ich filozofiou bolo – všetko sa raz môže zísť. Aj Andy Warhol takto zmýšľal, jeho domácnosť obsahovala prebytok nepotrebných vecí, archivoval korešpondenciu, lístky z podujatí, novín, kupónov, navštevoval blšie trhy, kupoval a následne hromadil rôzne predmety. Ak sa vrátime do kraja, bieda pre ľudí bola najlepším učiteľom a vojna ešte prísnejším. Vedeli všetko – život ich naučil, aj s drevom sa zohriať, so železom popasovať, tehlu položiť, či kameň vykresať.

Síce títo ľudia boli v dnešnom chápaní jednoduchší, no vedeli prežiť v spätosti s prírodou. Samozrejme, i vnímanie skutočnosti u nich bolo odlišné. Príkladom je príbeh o jednej topánke. V kraji boli črievičky majetkom. Keď ich vlastnilo nejaké dievča, šetrilo si ich. Obúvalo si ich len pred prahom cerkvy alebo na odpust, či tanec. Rodina žijúca v Mikovej si myslela, že Andy Warhol pracuje v Amerike ako obyčajný maliar stien, nemali vedomosť o jeho tvorbe a umeleckej kariére. Od neho im bol doručený balík obsahujúci jednu topánku, no rodina nevedela, či to mal byť nejaký nepodarený vtip, či chyba. Načo je im jedna topánka? Ako ju majú využiť? Netušili, že práve podľa nej vzniklo jedno z Warholových diel a táto predloha bola jedinečným artefaktom, no oni jej hodnotu nepoznali. Nechali deti pohrať sa s ňou ako nejakou hračkou a nakoniec skončila niekde stratená.

Andyho teta, jednoduchá žena z Mikovej Eva Bezeková, navštívila svoju sestru Júliu v New Yorku. Umelec býval so svojou matkou a spoločne bisidovali, takto si spomína Eva: „priam akoby sa narodil v Mikovej“, dokonca ho počula aj modliť sa po rusínsky. Uľa, ako ju nazývala jej najmladšia sestra, zasielala Bezekovcom mnohé balíky, pohľadnice, listy, fotografie, dokonca aj gramofónovú platňu s jej zvukovou nahrávkou piesní, ktorú naspievala.

Vráťme sa do Pittsburghu na počiatok spoločného života Andyho rodičov Júlie a Andreja. Uvedomíme si, že stáli na jednom z najnižších spoločenských stupienkoch, žijúci v okrajových oblastiach. Máloktorí emigranti mali možnosť získať vyššie vzdelanie. Andymu sa podarilo študovať na Carnegie Tech Institute len vďaka finančnej a psychickej podpore celej svojej rodiny, po smrti otca hlavný príjem zabezpečovali jeho starší bratia Paul a John. Prisťahovalci svoje rozumové schopnosti a duševné nadanie prirodzene živili a rozvíjali vzťahom k hudbe, maľbe, veršom, umeniu vôbec, remeselníckej obratnosti a modlitbám. Dôležité miesto v ich živote mala hudba – spievali pri každej príležitosti. Radostné, smutné, žalostné, svadobné, pohrebné, uspávanky, tanečné, vojnové, historické balady, piesne o práci, či zármutku atď. Mali vzťah k farbám, kresleniu a maľovaniu. Ženy nosievali pestrofarebne vyšívané kroje, a ich domácnosti, hoci chudobne zariadené, mali steny izieb zvyčajne vyzdobené ornamentmi odrážajúcimi tvorivé videnie z rodného kraja. Hýrili rôznymi farbami – žltou ako zlato, kontrastmi červenej ako západ slnka, čiernej ako noc, blankytnej ako nebo. Zobrazovali zvyčajne kvety, listy, slnko, hviezdy, srdcia, mesiac, jahody, maliny, jablká, motýle, vtáky, teda to, čo poznali a bolo im blízke. Farbami rozkvitali aj ich umelecké výšivky, pokrývky na postele, závesy na okná, záclony, kuchárky v kuchyniach či obrusy. Ľudové motívy priam žiarili aj na ich jedinečnej domácej keramike, tanieroch, krčahoch, pohároch. Všeobecnému obdivu sa tešili ich maľované veľkonočné vajíčka. Ozdobne vyrezávaný nábytok, truhly, kolísky, stoly, stoličky ba aj zárubne dverí a oblokov. Mimoriadny zmysel pre krásu nachádzal výraz aj v mnohých veciach dennej potreby, čo iba zvýrazňovalo ich umelecké cítenie. Viera bola spájaná so všetkou činnosťou každodenného života. Dni začínali a končili modlitbami. Náboženské knihy a biblia patrili k obľúbenému čítaniu týchto prisťahovalcov v cudzom americkom svete. Kríž ako aj obrazy svätých mali všade vyhradené čestné miesto. Nad dverami bývali tabuľky s nápisom „Pán Boh žehnaj tomuto domu“ alebo podobné. Celé komunity dodržiavali cirkevné obrady, sviatky a pôsty. Vlastnosti a schopnosti slovanských prisťahovalcov boli súčasťou životného zápasu, podstupovali ho každý deň v cudzom svete. Bola to drsná škola, ale naučila ich mnohému.

Toto je pohľad ako sa percepcia spája so všetkým od spomínaných zvykov a tradícií cez jazyk mentalitu, každodenné bytie a žitie spojené s nadobudnutými skúsenosťami. Všetci sme poznačení prostredím v ktorom sme vyrastali či žijeme, ale aj našimi predstavami o možnej budúcnosti. Preto v každom z nás môže umelecké zobrazenie vyvolať rôzne emócie. V celom tomto procese percepcie dôležitú úlohu zohráva samotná ľudská myseľ.

PaedDr. Veronika Turcmanovičová

BYCKO, M., 2016. Percepcia umenia. [online]. [cit. 2023–02–20]. Dostupné z: https://www.obnova.sk/…pcia-umenia/
CHŇOUPEK, B.,1992. Andy. Karviná: Karvinská tiskárna. ISBN 80 90042–98.
GERO, Š. a TROPP, S., 2000. Interpretácia výtvarného diela. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela. 80–8055–426–9.